Priznám sa, že som dlho uvažovala, čo o histórii orientálneho tanca napísať.
Dnes nie je problém prejsť si na internete stránky venované orientálnym tancom, strávila som už veľa času ich čítaním, ktorý by sa dal rátať nie v hodinách, v dňoch ale skôr v týždňoch. Absolvovala som už mnoho seminárov u pedagógov pochádzajúcich z týchto krajín a vo svojich začiatkoch aj kurzy u našich dievčat, ktoré tento tanec očaroval tak ako mňa.
Vždy si spomeniem s úsmevom, ako sme na jednom takomto kurze tancovali na nádhernú pomalú melódiu a ako nás na hodinu prišli pozrieť kamaráti jednej z nás, pôvodom myslím že z Turecka, ktorí sa smiali a po skončení sme sa dozvedeli že tá hudba sa používa pri ich náboženských obradoch....
( a nám sa to tak páčilo)
Práve preto som sa rozhodla použiť ako zdroj stránky Inštitútu blízkovýchodných Štúdií, kde sa o orientálnom tanci píše veľmi seriózne toto:
Pôvod a vznik
Pôvod má pravdepodobne na Blízkom Východe, v severnej Afrike a Ázii. Známa je teória, ktorá hovorí, že brušný tanec pochádza zo starovekého Horného Egypta. Nájdené maľby v egyptských hrobkách datujúce sa až k 14. storočiu pred naším letopočtom zobrazujú čiastočne odeté postavy, ktorých tanečné pózy sa veľmi nápadne podobajú brušným tancom. Niektorí odborníci zastávajú teóriu, že orientálny tanec pochádza zo starovekého Grécka a do sveta sa rozšíril vďaka Alexandrovi Veľkému. Iní odborníci zasa tvrdia, že pochádza zo severozápadnej Indie a do zbytku sveta sa dostal vďaka migrujúcim Cigánom. Nájdu sa aj takí, čo pôvod tanca pripisujú Uzbekistanu, odkiaľ sa prostredníctvom obchodu s otrokmi dostal do Indie.
Orientálny tanec v mnohom čerpá z etnických ľudových tancov a jeho stopy sa nachádzajú v najrôznejších kultúrach. Existujú dve rozšírené teórie vzniku tohto umenia. Podľa prvej je jeho vznik úzko spätý s náboženskými rituálmi chrámových kňažiek. Podľa druhej vznikol brušný tanec v Afrike ako tanec plodnosti, či tanec rodičiek, kedy sa tehotná žena pripravovala na pôrod pomocou určitých pohybov a pri samotnom pôrode tancovali skôr ženy okolo nej, aby jej odovzdali energiu a sňali z nej bolesť. Tanec sa učili dievčatá od veľmi útleho veku, aby si posilnili svaly na budúci pôrod.
Štýly
Pojem brušný tanec mylne redukuje mnohotvárnosť a rôznorodosť tohto tanca a umenia tanečnice na brucho, boky a zadok. Rovnako, ako pri ostatných formách tancov, sa samozrejme hýbu aj ruky, nohy, ramená a hlava. Pri tanci je však veľmi významná osobnosť tanečnice, ktorá sa v tanci odráža. Dôležitý je aj výraz a mimika, ktorá tancu dodáva sviežosť a energiu a je jeho neoddeliteľnou súčasťou.
Existuje niekoľko štýlov orientálneho tanca. Tieto štýly sa líšia hudbou, na ktorú sa tancuje, kostýmami i jednotlivými tanečnými prvkami. Sú rozdielne aj v rámci jednej krajiny a súvisia s mentalitou národa, so sociálnym postavením a tiež s históriou jednotlivých oblastí. Medzi najznámejšie štýly patria: Egyptský Raqs Sharqi, Baladi, Saidi, Khalegeey, Turecký štýl, Perzský štýl, Tribal Fusion (moderná forma), Tribal Dance (moderná forma).
Brušný tanec v Európe a Zámorí
V Európe sa orientálny tanec spopularizoval hlavne v 18. a 19. storočí v období romantizmu, keď umelci opisovali svoje predstavy o živote v háreme počas Osmanskej ríše. Dovtedy neznámu formu tanca pre západnú kultúru nazvali Francúzi „danse du ventre“ – brušný tanec, pretože sa im na prvý pohľad zdalo, že tanečnica hýbe prevažne bruchom. Ale svoje pomenovanie mohol získať aj podľa arabského názvu jedného zo štýlov orientálneho tanca "Raqs Balady“(= ľudový tanec), preložené do angličtiny "Balady Dance“, čo nakoniec viedlo k anglickému „Bellydance“.
Prvé predstavenie brušného tanca v podobe, akej ho dnes poznáme, bolo zrejme uvedené v roku 1893 na svetovej výstave World’s Columbia Exposition v Chicagu. Vystúpili tu tanečníci z Egyptského divadla a z viacerých blízkovýchodných a severoafrických krajín, vrátane Sýrie, Turecka a Alžírska. Prudké pohyby bokmi pri tanci a fakt, že tanečnice vystupovali bez korzetov, šokovalo a zároveň zaujalo verejnosť vo vtedajšej viktoriánskej spoločnosti. Na predstavení zožala najväčší úspech sýrska tanečnica Fatima (pôvodným menom Farida Mazar Spyropoulos), prezývaná aj „Little Egypt“, ktorá stiahla na seba najväčšiu pozornosť a zaslúžila sa o spopularizovanie tohto tanca. Tento fakt však ostáva predmetom špekulácií. Pravdou ale je, že po tejto výstave sa záujem o orientálny tanec rapídne zvýšil a na západe začalo vystupovať stále viac sporoodetých orientálnych tanečníc a množstvo imitátorov. Veľa žien zo západnej Európy sa učilo a napodobňovalo tanec pochádzajúci z krajín Blízkeho Východu, ktoré boli v tom čase kolonizované európskymi krajinami. Orientálny tanec sa dostal do kabaretov, zábavných podnikov, karnevalov, dokonca i na filmové plátno. Aj vďaka tomu došlo ku kultúrnemu nedorozumeniu ohľadom podstaty orientálneho tanca v západnej spoločnosti, ktorá ho považovala za tanec s čisto erotickým kontextom. Tento fakt podporovala aj spoločenská domnienka v Amerike a Európe začiatkom 20. storočia, ktorá považovala všetky tanečnice za ženy nízkych mravov. Okrem toho, vzrušujúce príbehy o pseudo – Jávskej tanečnici Mata Hari, ktorá bola v roku 1917 vo Francúzsku odsúdená na trest smrti za špionáž pre Nemecko počas 1. svetovej vojny, pridali orientálnemu tancu pochybnú reputáciu. Rovnako Hollywood prispel k tejto reputácii, keď vo svojich filmoch zo začiatku 20. storočia zobrazoval orientálnu tanečnicu iba v troch úlohách – ako otrokyňu v háreme, ktorá bola zachránená, ako tanečnicu v pozadí, keď hovorila hlavná postava a ako zradnú ženu, ktorá použila zvodný tanec na oklamanie hlavnej postavy.
Záver
Mnohé kurzy a tanečné štúdia vyučujú brušné tance aj u nás. Na škodu veci je, že viaceré tento tanec prezentujú pod sloganmi typu „Chudnite s nami“, prípadne „Nech sa váš manžel cíti ako sultán“. Týmto živia mylné interpretácie tohto tanca a pripisujú mu úplné odlišný rozmer. Tanec, ktorý v sebe nosí celú vášeň, radosť a mystiku Blízkeho východu si určite zaslúži dôstojnejšiu prezentáciu a hlbšie pochopenie.
http://www.ibssk.sk/Stranky/Clanky/Orientalny%20tanec.html
Zdroj: Inštitút Blízkovýchodných Štúdii, www.ibssk.sk
Taký maličký môj záver:
Nedá mi ešte, nenapísať svoj názor. Keďže sa tento tanec vyvíja už dlhé stáročia a je ovplyvnený vlastne už všetkými kultúrami, skúsme doň vložiť aj niečo naše, svoje vlastné precítenie tohto tanca, svoj vlastný štýl. Ja tento tanec proste milujem.
Orientálny tanec patrí medzi najstaršie formy tanca na svete, predpokladá sa, že tento druh umenia je starý viac ako 10-tisíc rokov. V súčasnej dobe je rozšírený po celom svete a teší sa veľkej popularite. U nás je zaužívaný skôr pod pojmom „brušný tanec“.
